…..osamelý extrovert…..utajený introvert……inteligentný blázon……bláznivý inteligent……čo vlastne som?…kto vlastne som?….môj život sa uberá úplne iným smerom, ako som na strednej škole plánovala. Plán bol skončiť strednú, ísť na výšku. Nájsť si bohatého partnera. Vydať sa za neho. Mať deti. Mať spoločenské postavenie. Mať LÁSKU.
Skončila som strednú školu. Plán je jasný. Z vysokej školy odchádzam po prvom semestri. Stáva sa. Frajera som si našla – má nábeh na skvelú kariéru. Peňazí má tak akurát. Sľuby, sľuby, sľuby. Nevadí. Skúsim ďalšiu výšku. Prijali ma. V tomto momente začína to, čomu som nasledujúcich 9 rokov hovorila život. Prežila som, niekedy len tak tak, ale prežila. Stále ŽIJEM. Pokojný život. Bláznivý život. Raj na zemi. Peklo v nebi. ŽIVOT.
„Cica, vyber si zásnubný prsteň, na Štedrý večer ťa požiadam o ruku“, počúvam od môjho Princa. Princa, ktorý ma za rok a pol vzťahu stihol obrať o všetko sebavedomie, samostatnosť, priebojnosť. Princa, ktorý pred svojou anorektickou sestrou vyhlásil, že tak veľký zadok, ako mám ja, má málokto. Ale je to môj Princ. Kúpil mi predsa zlatý prsteň už po dvoch mesiacoch randenia. Nie snubný. Len prsteň. Na prvé Vianoce mi kúpil zlaté náušnice. Síce sa nikam nedajú nosiť, ale KÚPIL. A teraz, teraz mi kupuje snubný prsteň. To je predsa láska, nie?
Štedrý večer. Žiadosť o ruku. Naši sú zaskočení. Netvária sa nadšene. Ale keď ho tak ľúbim a som s ním šťastná, čo na tom, že Princ býva 300 kilákov ďaleko, a tak aj po zásnubách nemám vyhliadku opustenia rodičovského hniezda – „Cica, bývaj ďalej u Vašich, dokonči školu. Ja budem zarábať. Veď sa stretneme každý víkend.“ Každý druhý víkend. Každý tretí víkend. Šťastnú správu ideme oznámiť Princovej rodine. „Mama, otec, ideme sa brať. Čím skôr. Čo tak v januári? Kvôli alimentom na decko, s ktorým sa ani nestýkam. Potrebujem ich znížiť.“ Slzy, plač, smútok, sklamanie, natešená svokra. Princ to má všetko presne vypočítané.
Nasledujú roky trápenia, podvádzania, ponižovania, klamania. Nasledujú roky, kedy prichádza zistenie, že nie všetko sa dá povedať, nie so všetkým sa dá zdôveriť. Hanbím sa za seba, hanbím sa za Princa. Nechcem ubližovať najbližšej rodine, ani priateľom a tak sa tvárim, že som šťastná. Nikto nevie, ako mi Princ ubližuje. Rany sú skryté hlboko v duši, v hlave. Nikto nevie, že v byte s Princom musím chodiť po špičkách. Že v noci sa nesmiem prehadzovať v posteli, pretože Princa to ruší. Nikto nevie, že plačem takmer stále, pretože všetko, čo sa Princovi stane, je moja vina. Nikto ani netuší, že Princ má milenky. Veľa mileniek. Stopy sú všade, ja sa tvárim, že som slepá. Všetci okolo mňa vidia len to, že som Princova MANŽELKA – mladá, krásna, inteligentná, vtipná, šťastná.
Nikdy som nepatrila k ženám (a našťastie stále nepatrím), ktoré majú núdzu o mužskú priazeň. Napriek všetkému som bola Princovi po celé tie roky verná. Bol to predsa môj Princ. Grobian, nedochvíľnik, klamár, psychický manipulant, tyran. Ale to viem len ja. Veď, asi to tak má byť.
„Cica, musíme sa rozviesť, ale neboj sa, len naoko, inak zostaneme spolu.“ Asi zle počujem. Asi som málo chápavá. Možno nemoderná. „Cica, jedná sa len o formálnu záležitosť. Kvôli majetku a tomu decku. Chápeš.“ Nechápem, nerozumiem, nechcem (alebo chcem?). Napriek tomu, pred rodinou a priateľmi zastávam Princov krok. Veď je to len pre MOJE dobro. Pre náš vzťah. Možno po toľkých rokoch trápenia už budem šťastná.
Rozviedli nás veľmi rýchlo, nemuseli sme ani prísť na súd. Paráda. Som šťastná, lebo môj Princ je šťastný. Je pred Vianocami. Možno ich konečne strávime spolu. Ako rodina…..Tak nie. Čo, Silvester? Prosím, Princ…buďme spolu aspoň na Silvestra!
Boli sme. Boli sme spolu od skončenia Vianoc až po prvý deň Nového roka. Plakala som, veľa som plakala. Hovoril mi, že je so mnou z ľútosti, pretože sa bojí, čo so mnou bude, keď ma nechá. Bože, čo by som robila, keby ma môj Princ nechal? Neviem si to predstaviť.
Prišiel Nový rok, svitlo nádherné slnečné, mrazivé ráno. Tak krásne ráno som dlho nezažila, tak slnečné, tak mrazivé. Čo to má môj Princ v pracovnej taške? Viem, že sa to nepatrí, ale musím sa pozrieť. Mala som sa pozrieť. „Mojej Lásočke venujem lyžovačku kdekoľvek na svete. Len si vyber. Pôjdeme spolu“.
Aj po toľkých rokoch od osudného momentu si pamätám každú jednu emóciu, ktorá mnou vtedy prebehla. Neviem si síce spomenúť, ako som odišla z toho domu, a ako som sa zázrakom dostala k priateľke (vlastne, ona ma niekde našla a doviezla k sebe), ale presne si pamätám ten hnev, zlosť, nenávisť, sklamanie. A postupné spätné uvedomenie si, že nastalo obdobie prvého prerodu mojej osobnosti.
Po návšteve lekára, po tabletkovej kúre (prosím, nech sa viem aspoň sústrediť) a po zdanlivom vyrovnaní sa so vzniknutou situáciou, som si povedala, že najhoršie mám už za sebou. Vtedy som ani netušila, že všetko, čo sa mi doteraz stalo, bola príprava na ďalší, skutočný život.
Všetko, čo sa stalo, deje a stane človeka posúva vpred. Všetko.
Celá debata | RSS tejto debaty